Keď sa mladý, nedávno vyučený elektrikár, po relatívne krátko pobyte v Prahe, kde začínal svoju odbornú kariéru ocitol na základnej vojenskej službe (1955-1956) ešte nevedel, že jeho zaradenie ku „spojárom“ sa stane osudným. Zlákala ho morseová abeceda a výzva tzv. „chytať“ čím viac.

Keď sa potom vrátil zo základnej vojenskej služby a pracoval v Košickej Kovoslužbe a neskôr vo Východoslovenských železiarňach (1961), kde pracoval ako zamestnanec s veľmi nízkym personálnym číslom, začala sa rozvíjať naplno jeho celoživotná vášeň rádioamatérstvo.

Z malej kutičky na Sokolovskej 18, čo bola kombinácia komôrky, dielne a pracovne bolo počuť ako sa neustále zrýchľuje tempo vysielania vtedy ešte klasickým mechanickým kľúčom. Ti ti ti tá tá tá sa ozývalo v akejkoľvek dennej alebo nočnej dobe a vtedy ešte jeho maličké deti nevedeli, že sa snaží spojiť s ľuďmi, ktorí sú na opačnej strane sveta, niekde v diaľke.  Postupne začal svoje obzory rádioamatéra rozširovať aj na SSB prevádzku. Jeho slovník bol odvtedy popretkávaný rádioamatérskymi skratkami a znakmi.

Spočiatku občasné navštevovanie rádioklubu OM3VSZ sa premenilo na dennodenné pobyty. Tie už neboli len o takzvanom „pípaní“. Bolo to o stavaní výkonnejších a výkonnejších antén, o vytváraní prostredia, kde sa združovalo stále viac mladších, ale samozrejme hlavne tých starších rádioamatérov. Dlhé roky nebolo možné predstaviť si fungovanie rádioklubu v Čani bez prítomnosti Fera Dabocziho OM8FF. Staral sa o všetko čo súviselo s fungovaním. O vodu, čistotu a poriadok, o to aby všetko bolo v úplnom poriadku,  aby všetko bolo prichystané na ďalší a ďalší pretek.

V tej dobe jeho vášeň už bola viditeľná aj zvonku. Kdekoľvek sa presťahovala jeho rodina všade sa onedlho začali diať divné veci. Z okien bytu, v ktorom býval Fero Daboczi zrazu začali trčať káble smerujúce na najvyššiu budovu, či stĺp, alebo čokoľvek čo by zabezpečilo osadenie antény a hľadanie toho ideálneho miesta z ktorého sa dali „robiť spojenia“ čoraz vzdialenejšie, čistejšie a raritnejšie. Stále viac sa zúčastňoval „contestov“ a okrem QSL lístkov začali prichádzať aj diplomy.  Treba povedať,  že ho tieto pocty mimoriadne tešili. Vedel sa z nich radovať ako malý chlapec. Nech sa dialo čokoľvek v práci, alebo v rodine nech boli akékoľvek povinnosti, vždy si našiel čas aspoň nejakú hodinku posedieť, že pri prijímači.

Steny sa začali plniť vzácnymi QSL lístkami a diplomami. Neustále sa menili najbližšie výzvy, pribúdali stožiare, antény na novo dokončenej chate v Čani, takže už mal hneď 3 miesta odkiaľ sa dalo vysielať a prijímať. To ale ešte nestačilo. Objavilo sa v jeho slovníku slovíčko „portable“ takže vysielačka bola s ním takmer vždy.

Vo vyššom veku, keď už spravidla ľudia opúšťajú svoje záľuby Fero Daboczi si stále našiel čas posedieť za transcieverom. Takého ho poznáme.

Ferko, prajeme ti ešte veľa zdravia a tešíme sa na ešte nezabudnuteľné posedenia s tebou.